Taký typický jav moderného digitálneho veku: rôzne skupiny ľudí sledovali vývoj vo Francúzsku úplne inak, podľa toho, ako ich preferencie spracúvajú programy soc sietí.

Alternatívne médiá skôr naľavo od stredu zobrazovali posledný týždeň najmä scény, kde vidno policajtov zasahovať extra hrubo, alebo priamo porušovať vlastné pravidlá stretu - napr. granátometmi musia podľa predpisov strieľať po balistickej krivke, ale niektorí to pálili priamo do davu. Iné videá ukazujú policajtov rozháňať demonštrantov tak, že na nich útočia autami. 

Naopak alter konšpi scéna sa chvíľu držala príbehu o tom, že toto celé je pokus o islamistickú revolúciu a podobné somariny - lebo si pozerali len tie obrázky z ulíc, ktoré ukazovali arabské tváre, a nič iné. 

Realita je ale inde. Iste, do nepokojov sa primiešavajú rôzne nálady a živly, niektoré vyslovene odporné. Iste, demonštrácie sa čiastočne zvrhávajú do násilia. V tomto majú mimochodom Francúzi akúsi tradíciu, je to tradičný ventil. 

Pre porovnanie: Briti sa zvyknú opiť a robiť výtržnosti úplne nepoliticky. Samého ma kedysi v Británii fascinovalo ako celkom slušní chalani dokážu po pár drinkoch skákať do vyhadzovačov a kľudne sa nechať povláčiť po zemi. Je to pre nich akési vzrušenie a následné uvoľnenie v inak nudnom živote a dusivých vzťahoch. Protesty sú ale skôr dobre organizované a väčšinou bez výtržností.

Francúzi sú v baroch naopak takmer vždy slušní a zdvorilí. A ventilujú sa počas demonštrácií. Miestami aj tí slušní z lepších rodín.

Každopádne, násilie bolo len malou časťou toho všetkého. A dokonca aj stredoškolskí študenti, ktorí to začali, už boli len jednou zo skupín na uliciach. Kam sa teraz pridávajú aj iné skupiny - ľudia protestujúci proti vysokým životným nákladom, prudko rastúcim majetkovým nerovnostiam, aj slabým kariérnym vyhliadkam.

Neznamená to, že sa búrila celá krajina, to ani zďaleka. Francúzsko je pre mnohých stále veľmi pohodlnou krajinou na život. Nemusíte ani nutne patriť k svetovým boháčom, ktorí sa zliezajú na Riviéru a do centra Paríža. Stačí, ak máte nejakú vyššiu pozíciu v hierarchii štátneho úradníctva alebo dobrú funkciu v jednom z domácich korporátov - ktoré stále patria v mnohom medzi svetovú špičku.

Plus žijete v krajine TGV, krásne upraveného vidieka, veľmi výkonného zdravotníctva, ALE obrovská časť ľudí sa dobre nemá. Niekomu z východnej Európy môže byť čudné, ak protestuje stredoškolský učiteľ s platom 2100 eur v hrubom. Ale vyžiť z tohto v Paríži je veľmi náročné. Bývať musíte ďaleko od centra, a jazdíte metrom, kde občas kukáte na potkany. 

A najmä ide o tie pracovné podmienky - francúzske školy sú preplnené, veľmi často chýbajú učitelia a tak študenti majú napríklad nejaký predmet pár mesiac bez toho, aby ich niekto osobne učil, lebo niet pedagógov. 

Plus, mladí to v krajine nemajú ľahké - je tu  veľmi nízka sociálna mobilita počas života. Ak idete pracovať do bežného korporátu, do štátnej správy či do akademických inštitúcií, tak často aj do štyridsiatky žijete v zdieľaných bytoch alebo úplne maličkých dierach. Až potom začne váš plat stúpať. Pred šesťdesiatkou zrazu konečne zarábate slušne a ste za vodou. Ale to už je väčšina života za vami. A mladí už ani neveria, že takto to ešte bude fungovať, až oni budú mať ten zlatý vek.

A tak ďalej. Proste, keď sa rozprávate s Francúzmi, cítiť z nich takúto všeobecnú frustráciu zo života. 

Áno, práve preto, že nemajú jeden konkrétny cieľ, tak je to búrenie sa komplikované, ale teraz im jednak aspoň nejaký cieľ dali studenti, ktorí majú pomerne jasné požiadavky, a jednak ľuďom ulahodí proste vidieť, ako trpí vláda na čele s prezidentom, ktorý už končí a mnohým lezie na nervy a chcú mu čo najdôraznejšie ukázať prostredník.

Na druhej strane je krajina silno rozdelená medzi tých, ktorí podporujú radikálnejšiu ľavicu, a tých, ktorí sú za nástup konzervatívnej vlády. A tieto dva tábory si navzájom potrebujú ukazovať svoju silu, aj na ulici.

Preto nepokoje môžu pokračovať aj niekoľko mesiacov. 

A nepokojná je aj susedná Británia. A podobným spôsobom sa aj ona radikalizuje. Tam, kde až donedávna jasne vládli dve strany, s maličkými satelitmi, je dnes voličská podpora rozdelená medzi strany štyri: labouristi, radikálnejší Zelení, konzervatívci, a radikálnejšia Reform Party. A do toho zboku ešte zasahuje nová strana Jeremyho Corbyna a spol a z druhej strany zase Tommy Robinson a iní "patrioti", financovaní Izraelom.

Aj veľmi osobné. Tento týždeň na soc sieti podporila iniciatívu bojujúcu proti vyhladzovaniu, ktorú britská vláda vyhlásila za teroristickú organizáciu, Sarah Helm, spisovateľka a dramatička. To by ešte nebola tá zaujímavá informácia. Tou je až fakt, že Sarah je manželkou Jonathana Powella. Teda poradcu pre národnú bezpečnosť britskej vlády. To síce nie je až taká mocná funkcia ako jej ekvivalent v USA, ale rozhodne významná je. 

A žiada si bezpečnostnú previerku. Ale podľa britských pravidiel bezpečnostnú previerku musí automaticky stratiť niekto, kto je v partnerskom vzťahu s osobou podporujúcou teroristickú organizáciu.

Takže mnohí teraz so zatajeným dychom čakajú, čo sa stane. 

Len pre kontext: daná iniciatíva, ktorú tu nebudem menovať, vystupuje najmä proti tomu, aby sa z Británie dodávali zbrane miništátiku. Minulý rok piati ľudia, ktorí boli s iniciatívou voľne spojení (hlásili sa k nej) vtrhli do továrne izraelskej zbrojárskej firmy blízko Bristolu, aby to tam postriekali červenou farbou. Svojou akciou chceli upozorniť na fakt, že podľa britských zákonov sa z Británie nesmú dodávať zbrane tam, kde je nebezpečie, že by mohli byť použité na vyhladzovanie civilného obyvateľstva a vláda teda porušuje samotné vlastné zákony.

Vláda túto akciu piatich aktivistov využila na to, že, dosť absurdne, celú iniciatívu vyhlásila za teroristickú organizáciu.

Len tento rok zatkla už 5000 ľudí, ktorí proti tomuto rozhodnutiu, a proti pokračujúcej podpore vyhladzovania, protestovali.

Pričom protestujú aj prominentné osobnosti. Írska spisovateľka Sally Rooney (Sarah Helm reagovala priamo na jej post, keď iniciatíve vyjadrila podporu) je vo Veľkej Británii veľmi populárna. Ale už tu nemôže vydávať knihy, lebo sa tiež prihlásila k podpore danej iniciatívy.

Celé to vytvára dosť nepokojnú a napätú atmosféru, kde málo ľudí verí vláde, veľa ľudí je nahnevaných, ale zároveň ten hnev nemá nejakú konkrétnu ideologickú a politickú podobu.

A do toho podobne ako vo Francúzsku aj v Británii ľudí už začínajú všeobecne dráždiť obrovské majetkové rozdiely. 

Podľa údajov francúzskeho ekonóma Gabriela Zucmana kým v roku 1992 najbohatších 200 rodín (0,001 percetna obyvateľov) vlastnilo majetok v hodnote 5 percent HDP Británie, dnes týchto 200 rodín vlastní majetok v hodnote 20 percent HDP. Inými slovami, 200 najbohatších rodín krajiny by si mohlo kúpiť 20 percent všetkého tovaru a služieb, ktorý sa v krajine za rok vyprodukuje.

To je ale nič oproti USA. Mimochodom, kým sa dostaneme k nerovnostiam, jedna vsuvka: aj USA dnes majú svojho Matoviča. Je ním Elon Musk.

Teda, len v jednej veci: v organizáciií priblblých lotérií. V prípade Matoviča to bola dovrzaná covidová lotéria. Musk pred voľbami v roku 2024 zorganizoval "lotériu" na podporu Trumpa. V siedmich kľúčových štátoch, kde bolo hlasovnaie na hrane, vyhlásil lotériu, kde tí, ktorí sa do nej prihlásili, mohli vyhrať milión eur.

Celé to vyznelo, akože sa zo zúčastnených hocikto vytiahne z klobúka. V skutočnosti pri zápise bolo treba poskytnúť aj rôzne osobné údaje. A Muskovi ľudia potom vybrali ako výhercov ľudí, ktorí boli silnými podporovateľmi Trumpa.

Musk teraz prehral súdne spory (v podstate pre klamanie zákazníka) a bude musieť vyplatiť nejakú zatiaľ nezverejnenú čiastku.

le je mu to asi jedno. Jeho majetok totiž medzitým narástol do takého objemu, že mu celá pokuta zrejme vadiť nebude. (Pokutu mu dajú podľa bežných zvyklostí, kým on má už bohatstvo, ktoré je úplne mimo historického kontextu najmenej ostatných 100 rokov.)

Medzitým si môže dovoliť svojím bohatstvom ovplyvňovať voľby veľmi, veľmi intenzívne, do tejto chvíle už dal na podporu rôznych republikánskych kandidátov 366 mil. dolárov.

V USA sú pritom voľby naozaj do značnej miery o peniazoch. Je veľa prípadov, keď aj populárneho kandidáta bolo možné vyradiť tak, že protistrana naliala nečakané peniaze do bilbordov, reklamy online aj v tlači, a rôznych "podporných" verejných akcií. Proste, typický Američan, čo niekde celý deň nakladá hamburgery a nemá náladu, vzdelanie či čas nejako sa na chvíľu začať zamyšľať nad politikou, zvolí toho, koho proste najčastejšie vidí. Zvlášť ho o tom druhom nejaké videá neustále intenzívne presviedčajú, že je to satan, komunista alebo nepatriot.

A boháči si môže dnes v USA dovoliť ovplyvňovať kadečo. Lebo majú naozaj veľa peňazí. 

Spomínaný francúzsky ekonóm Zucman, ktorý pôsobí aj v Kalifornii, je jedným z inicátorov referenda za zavedenie majetkovej dane (a nielene tam, chce, aby riadnu majetkovú daň na miliardárov uvalila každá krajina - má k tomu zaujímavé údaje, pozriete si jeho Instagram alebo inú platformu, kde vystupuje). 

Ten upozorňuje, že napríklad majetok kalifornských najbohatších 0,001 percenta ľudí sa za posledné tri roky ZDVOJNÁSOBIL.

Je to svetový trend, no v USA vďaka daňovej politike Trumpa najbohatší zlomok domácností bohatne ešte oveľa rýchlejšie ako inde (niekde aj za pomoci špecifických daňových trikov - ak vás táto téma zaujíma, naštudujte si, napríklad u Zucmana, akým daňovým trikom sa miliardár Thiel vyhol tomu, aby za svoj niekoľkomiliardový majetok dlhodobo platil hocijaké dane).

Zucman patrí k starej škole tradičných sociálnych demokratov, ktorí veria, že mnohé dnešné problémy v západných spoločnostiach by sa vyriešili, keby sme sa proste presunuli do obdobia predtým, ako politiku ovládla Nová pravica a ich ľavicoví kolegovia "progresívci". A vrátili by sme sa k rovnakému zdaňovaniu, aké existovalo v západných krajinách zhruba do 80. rokov 20. storočia. K silne progresívnemu. A ak nie, tak aspoň k takému, ktoré nie je silne regresívne.

Tým by sa zamedzilo rastúcej moci hyper oligarchie a posilnila by sa rola štátu v sociálnych intervenciách a pri dodávaní verejných statkov (áno, aj tým, že by boli peniaze na to, aby vo francúzskych školách bolo dosť učiteľov a nebehali tam potkany, a že by učitelia v USA nemuseli popri učení ešte jazdiť pre Uber a podobne). A celkovo, že by sa skončila príjmová stagnácia strednej triedy.

Nie je v tom ani zďaleka sám, hlasno túto myšlienku podporujú aj niektorí miliardári (veľmi výrečný Nick Hanauer, tiež Warren Buffett...). 

Problém je americká politika, ktorá je, ako hovorí novinár a komentátor Chris Hedges, momentálne bojom medzi tradičnými korporatívcami a novou oligarchiou. Sociálna demokracia, alebo vôbec demokracia, v tom nemá veľa miesta.

V tomto som dlhodobo na strane tých skeptikov, ktorí to vnímaj tak, že západný svet v zásade smeruje k feudalizmu. Otázka je len, akú bude mať ten v konkrétnom priestore presnú formu a kto bude feudálom.

Ako hovorím roky: ľavica je do značnej miery mŕtva, rozpustila sa medzi mestských intelektuálov ktorých zaujíma "virtue signalling" cez obranu práv a medzi množiaci sa lumpenproletariát (nie môj výraz, je Engelsov a Marxov, a má konkrétnu definíciu), ktorý má v dnešnej spoločnosti často podobu digitálnej alter konšpi komunity. Ľudí, ktorí sú tak na okraji spoločnosti, že si vytvárajú svoj alternatívny svet, aby si dokázali, že rozumejú tomu, čo sa okolo nich deje, a tieto vysvetlenia sveta si zúrivo navzájom preposielajú a postujú. Veriť, že tým nejako aktívne menia politiku je podobné ako veriť, že masturbovaním pri digitálnej pornografii si človek založí rodinu. Ale oni veria, lebo digi príbehy, ktoré im láskavo dovoľuje šíriť práve hyper oligarchia, sú príjemne otupujúce, ako narkotiká. A v tej otupenosti radostne volia presne kandidátov hyperoligarchie - Trump je krásny príklad.

Preto je to dnes často svet buď nudných "lídrov" typu Starmera, Burnhama  či Merza (klasických kandidátov "korporatistov", podľa Hedgesa), alebo  "spasiteľov" - hlučných excentrických (akože "autentických") nových politikov typu Trump, Johnson, Farage.

A ešte raz opakujem: ono to neznamná, že celý západný svet je nejaké jednoliate bahno. Univerzity fungujú, divadlá tiež, britský či francúzsky vidiek je rovnako krásny ako vždy, kopa ľudí najmä v Európe sa má tak, že im to zvyšok sveta nekonečne závidí (vrátane čínskych milionárov, ktorí žijú v ich preplnených mestách a doma si nemôžu slobodne povedať, čo sa im zachce).

Ale oproti takým 90. a nultým rokom, keď všetko vyzeralo o dosť stabilnejšie a do budúcnosti sa ľudia pozerali s väčšou dôverou, to dnes začína byť značne napäté.   

Užime si, kým je u nás ten politický a spoločenský bordel zatiaľ len taký relatívne maličky a typicky trápne upotene našský. 

S tým, ako sa Západ čoraz viac prepadá do svojich spoločenských problémov, môžu aj na nás čoraz viac doliehať aj tie väčšie problémy "veľkého" sveta.